• O bl. Tarzícii

          • O bl. Tarzícii

          • Prepodobná mučenica Tarzícia

            Narodila sa v mestečku Chodorov na západnej Ukrajine 23. marca 1919 v rodine Romana a Márie Mackových a ako prvorodenému dieťaťu jej pri krste dali meno Oľga. Vyrastala v kruhu mladších súrodencov, a to dvoch sestier a jedného brata. V stredne zámožnej rodine boli deti od malička vedené k Bohu slovom i príkladom otca aj matky. Charakteristickou črtou maličkej Oľgy bola láska k Bohu a ku všetkému, čo bolo živé. Tento cit pre spolužitie so všetkým, čo pre ňu bolo stopou Boha, jej ostal až do smrti.

            Základnú školu ukončila v Chodorove a rovnako tam začala chodiť na gymnázium. Po presťahovaní sa celej rodiny do Ravy Ruskej pokračovala na Štátnej priemyselnej škole vo Ľvove. Boli to roky, počas ktorých v srdci Oľgy pevne rástla túžba zasvätiť sa Bohu. Vo svojich 19 rokoch, 3. mája 1938, napriek nesúhlasu svojej mamy, ale s požehnaním otca, vstúpila do Zhromaždenia SSNPM. O pol roka na to, 4. novembra, prijala rehoľné rúcho a meno Tarzícia a po dvoch rokoch, 5. novembra 1940, zložila svoje prvé sľuby..

            Tieto roky boli silno poznačené správami o krutej vojne. Kým však boje boli vzdialené, život v kláštore plynul neprestajným plnením Božej vôle. Sestra Tarzícia bola zodpovedná za krajčírsku dielňu v kláštore, za vrátnicu v noviciátskom dome a spolu s inými sestrami pracovala v hospodárskej škole ako učiteľka strihov a šitia.

            Podľa výpovedí spolusestrier bola sestra Tarzícia otvorená aj na rôzne príležitostné potreby. Svojimi vlastnosťami, skromnosťou, tichou prívetivosťou i veselosťou, súcitným a láskavým prístupom, vedela zaujať i pomôcť chudobným a deťom z ulice. Tieto ľudské i duchovné cnosti svedčili o jej hlbokom zjednocovaní sa s Bohom, čo si sestry v komunite mohli všimnúť aj na jej modlitebnom živote.

            Posledné dni života na tejto zemi nenašli sestru Tarzíciu nepripravenú. Tak ako iní, aj sestry vedeli o blížiacich sa bojoch. Sestra Tarzícia si deň pred smrťou vykonala celoživotnú spoveď a do rúk svojho duchovného vodcu zložila sľub, že obetuje svoj život za obrátenie Ruska i za svätú katolícku vieru. V ďalšie ráno, 18. júla 1944, keď začula zvonček na bráne, presvedčená, že prichádza kňaz slúžiť svätú liturgiu, utekala otvoriť. Počas tohto posledného náhlenia v ústrety Kristovi ju spoza brány usmrtil ruský vojak strelou priamo do hlavy. Neskôr sám o sebe povedal: „To som ju ja zabil!...Pretože bola mníška.“

            Dňa 27. júna 2001 Svätý otec Ján Pavol II. sestru Tarzíciu Oľgu Mackiv vo Ľvove blahorečil, a to spolu s ďalšími dvadsiatimi siedmimi ukrajinskými mučeníkmi.